Na Liptov prišla mladá žena so synom a dvoma svetrami pre každého. Vojna mení myslenie, je vďačná za každý deň

Source: myliptov.sme.sk
Author: Ľubica Stančíková, Miriam Hojčušová, Marcela Ballová, Jana Némethová, Romana Vicianová

LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Okolnosti, za ktorých sa Nataliia Lokatyr, mladá žena s vtedy sedemročným synom, dostala na Liptov, sú zážitkom, ktorý by človek druhému neprial. Keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, jej rodina trvala na tom, aby s chlapcom odišla do bezpečia.

"V tom momente pochopíte skutočné hodnoty, všetko materiálne sa pre vás stane nepodstatným, hlavnou vecou je, aby vaši príbuzní a blízki ľudia boli v bezpečí, živí, zdraví, teplo oblečení a mali čo jesť," povedala mladá žena, ktorá mala doma v Ivano-Frankivsku na západe Ukrajiny výborné zázemie a prácu v tamojšej obchodnej a priemyselnej komore.

"Vojna mení vedomie. Teraz som vďačná za každý deň a vážim si ten najmenší detail v živote," povedala Nataliia po dvoch rokoch od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, ktoré strávila na Liptove.

Začínala prácou pre Komunitnú nadáciu Liptov, nedávno získala novú pozíciu v IT firme a stala sa úplne samostatnou. Ukrajina pre ňu zostala domovom, do ktorého sa túži vrátiť. S Natáliou sme sa prvý raz stretli v roku 2022, keď pracovala ako dobrovoľníčka pre Komunitnú nadáciu Liptov. Dnes má už inú prácu, no vďaka nadácii a ďalším dobrovoľníkom získala na Liptove pevné zázemie.

Na prvé dni rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu nikto nezabudne. Rodiny museli vtedy urobiť až drakonické rozhodnutia o tom, rozdeliť sa. Ženy s deťmi v priebehu hodín utekali do bezpečia, ale neznáma. Aké to bolo u vás?

Mala som so sebou jeden ruksak s dvoma svetrami, dokladmi a notebookom. Syn mal malý ruksak s dvoma svetríkmi. To je všetko. Rozhodnutie odísť padlo v priebehu piatich minút a museli sme rýchlo konať.

Celý prvý deň sme boli na cestách a na druhý deň vojny sme už boli na Slovensku. Všetci sme si mysleli, že je to dočasné a že o pár týždňov bude všetko v poriadku a budeme sa môcť vrátiť domov.

Ako ste sa dostali do Liptovského Hrádku? Poznali ste tu niekoho?

Všetko sa to udialo náhodou. Ani by mi nenapadlo, že sa ocitnem na Slovensku. Ale na slovenskej hranici boli najmenšie rady, čo znamenalo rýchlu šancu dostať sa do bezpečia. Nevedela som, kam ďalej pôjdem a kde budem, prvou úlohou bolo prejsť cez hranice.

Na Slovensku som nikoho nepoznala. Keď sme už boli na Slovensku, začali sme rozmýšľať, kam sa posunúť ďalej, v európskych krajinách mám veľa kamarátok.

Ale po ťažkej celodennej a nočnej ceste, strese, nechápaní, čo bude ďalej, sme boli veľmi vyčerpaní, takže sme potrebovali nájsť nocľah na jednu až dve noci.

Napísala som príspevok do facebookovej skupiny "Ukrajinci na Slovensku" s otázkou, či by sa nenašlo miesto na prenocovanie. Odpovedal mi Lipták, ktorý sa pýtal, či je jedno, v ktorom meste. Nezáležalo mi na tom, tak nás prišiel vyzdvihnúť na hranicu a doviezol nás do Liptovských Matiašoviec. V Matiašovciach nás ľudia prijali s neskutočnou empatiou, privítala nás tam rodina, ktorá sa nám stala druhou rodinou.

Aké boli prvé chvíle?

Keď sme cestovali na Liptov, rozprávali sme sa v aute o situácii na Ukrajine. Cítila som sa vinná, že som už v bezpečí a na Ukrajine je stále veľa ľudí, ktorí sú vo väčšom ohrození. Odišla som len kvôli synovi a už vtedy som vedela, že by som chcela pomôcť, ako sa len bude dať.

V tom čase prišlo na Slovensku a na Liptov veľa Ukrajincov a začala som pomáhať, ako sa dalo, najskôr s prekladaním. Od Slovákov som sa dozvedela o dobrovoľníckej organizácii, ktorá hľadala človeka. Bola ňou Komunitná nadácia Liptov, a tak ma osud spojil s Jankou Mrlianovou, šéfkou nadácie, a vtedy som sa presťahovala do Liptovského Hrádku.

Doma ste mali výborné zázemie a výbornú prácu.

Pochádzam z Ivano-Frankivska, mesta na západe Ukrajiny. Bolo pre mňa šokom vidieť výbuchy z okna v prvý deň rozsiahlej ruskej invázie na Ukrajinu.

Pracovala som ako vedúca oddelenia grantov v Ivano-Frankivskej obchodnej a priemyselnej komore, kde som pracovala na projektoch rozvoja podnikania v regióne, vrátane projektov z EÚ. Predtým som pôsobila ako vedúca medzinárodného oddelenia univerzity a učila študentov dejepis.

Vaše prvé dni, týždne a mesiace na Liptove boli veľmi aktívne.

Od prvých dní, čo som prišla na Slovensko, som sa začala venovať dobrovoľníctvu, vstúpila som do Komunitnej nadácie Liptov. O dva mesiace neskôr organizácia Človek v ohrození mapovala dobrovoľnícke aktivity na Slovensku, tak som začala pracovať pre nich. Na začiatku som bola na pozícii sociálneho pracovníka a po troch mesiacoch mi ponúkli miesto projektového manažéra Pracovala som na projektoch humanitárnej a psychologickej pomoci pre Ukrajincov na Ukrajine, ktorí trpeli vojnou.

Bolo pre mňa veľmi dôležité, že som mohla využiť svoje skúsenosti a zároveň pomôcť ľuďom a svojej krajine, ktorí potrebovali pomoc a podporu.

Ako vás prijali kolegovia?

Prijali ma veľmi dobre, pretože si vybrali povolanie, kde pomáhajú ľuďom bez ohľadu na národnosť a krajinu. Niektorí moji kolegovia ma veľmi inšpirovali svojimi skúsenosťami z práce v humanitárnych organizáciách a svojou profesionalitou v tejto ťažkej práci. Niekedy to môže byť psychicky náročné, pretože nie vždy sa dá pomôcť každému a niekedy si beriete problém človeka, ktorý potrebuje pomoc, k srdcu. Preto je dôležité nájsť v práci takéhoto zamerania rovnováhu.

Zostali vám priateľstvá, ktoré ste nadviazali pri príchode na Slovensko pred dvomi rokmi?

Áno, práve oni sa stali mojimi najbližšími priateľmi, s niektorými sme už naozaj ako rodina a som vďačná osudu, že aj pri takýchto smutných udalostiach som na Slovensku stretla úžasných ľudí.

Dnes rozprávate plynulo po Slovensky. Bolo pre vás náročné naučiť sa jazyk?

To je veľmi zaujímavé, lebo slovenčine som hneď rozumela, samozrejme, nie úplne všetko, ale v kontexte som vedela pochopiť, o čom sa ľudia oko mňa rozprávali.

Keď som začala dobrovoľníčiť v KNL, Janka Mrlianová so mnou komunikovala len po slovensky, bola som úplne v slovensky hovoriacom prostredí. A tak som začala rozprávať po slovensky a potom som v práci dokonca písala správy v slovenčine. Samozrejme, moja slovenčina nie je dokonalá a rada by som sa gramatiku naučila ešte lepšie.

Keď sa vrátime k vašej práci pre nadáciu, čo vám dala?

Bola to tá najlepšia skúsenosť. Janka Mrlianová je človek, ktorý má neskutočne veľké srdce a som šťastná, že som mala možnosť s ňou pracovať. Pomáhali sme každému, kto to potreboval, práca bola veľmi mnohostranná, každý deň iná, niekedy aj fyzická a zakaždým som sa tešila, že mám možnosť pracovať s takýmito ľuďmi a robiť naozaj dôležité veci.

Nosili sme humanitárnu pomoc, organizovali sme sklad s pomocou, čistili Hrádok od odpadkov, organizovali rôzne charitatívne akcie, pomáhali Ukrajincom pri hľadaní bývania a práce, pomáhali s registráciou dokladov a hľadaním lekárov. Bola to veľmi rušná práca, ale napĺňala ma.

Neprišli ste na Slovensko sama, prišli ste so synom. Ako sa adaptoval on?

Syn mal vtedy 7 rokov a toto leto bude mať 10 rokov. Veľmi rýchlo sa adaptoval, bol prvým Ukrajincom v škole a všetci ho prijali veľmi priateľsky. Je to aktívny chlapec, má tu veľa kamarátov, chodí do hudobnej školy, hrá na klavíri, navštevuje kurzy programovania a zúčastňuje sa na rôznych súťažiach.

Liptovský Hrádok je veľmi pokojné a rodinné mesto, ktoré je ideálne pre deti, pretože každý si nájde akýkoľvek krúžok a záľubu.

Podarilo sa vám pre syna nájsť školu hneď?

Áno, hneď, ako sme sa presťahovali do Liptovského Hrádku. Išli sme k lekárovi, ktorý skontroloval všetky jeho očkovania a boli sme v poriadku. Vybavili sme všetky doklady, opäť mi pomohla slovenská priateľka, a na tretí deň sme boli v škole. Keďže bol v slovensky hovoriacom prostredí, veľmi rýchlo začal komunikovať po slovensky.

Prišla aj kríza?

Veru prišla. Najprv sme si mysleli, že sa budeme môcť o pár mesiacov vrátiť domov, no situácia bola naďalej nestabilná. Spočiatku bol syn smutný a plakal, že chce ísť domov, ale vďaka nášmu priateľskému prostrediu získal veľkú podporu a už si uvedomuje, že tu momentálne žijeme.

Práve meníte zamestnanie. Čo budete robiť?

Vzhľadom na to, že bolo málo projektov v oblasti humanitárnej pomoci, došlo k škrtom a čo najskôr som si musela hľadať nové zamestnanie.

Hľadala som prácu, ktorá by zodpovedala mojim skúsenostiam a vedomostiam a pochopila som, že by to mala byť dlhodobá práca, aby som mala istotu, že dokážem zabezpečiť všetky potreby môjho syna.

Cez známy internetový portál som si našla inzerát, následne som prešla niekoľkými úrovňami pohovorov. V súčasnosti už pracujem ako projektová koordinátorka v IT firme. Teším sa, že pracujem s takým profesionálnym a priateľským tímom. Som človek, ktorý sa stále učí a rád sa rozvíja, preto sa nebojím prekážok.

Máte čas, chuť a energiu spoznávať región?

Popravde, kvôli nášmu aktívnemu programu so synom sme veľa miest nestihli vidieť, ale plánujeme to zmeniť. Blíži sa leto, Slovensko budeme môcť spoznávať ešte viac. Sme radi, že žijeme na Liptove, pretože nás obklopuje krásna príroda, parky, jaskyne a prírodné rezervácie. Naozaj sme si užili prechádzku na Žiarsku chatu a Štrbské pleso. Ale v lete je pre nás najobľúbenejším miestom Háj Nicovô v Liptovskom Mikuláši, syn tam veľmi rád púšťa šarkana.

Ako sa kontaktujete s rodinou na Ukrajine?

Mamu mam stále na Ukrajine. Cez video komunikujeme každý deň vďaka rôznym četovacím aplikáciám. Pre staršiu generáciu je ťažšie urobiť v živote také veľké zmeny a presťahovať sa do inej krajiny. Takže napriek nebezpečenstvu tam moja mama stále žije a pracuje ako docentka na univerzite.

Mnoho ľudí na Ukrajine sa naďalej snaží žiť normálny život, pracovať, študovať, ale v skutočnosti sú mestá na Ukrajine v dennom ohrození. Pre ľudí je veľmi ťažké žiť pod psychickým tlakom, keď nevedia, či im do domu priletí raketa.

Volajú vás nazad domov?

Najprv nikto nevedel, ako dlho to potrvá. Po šiestich mesiacoch celoplošnej ruskej invázie na Ukrajinu sme sa so synom vybrali na pár dní na Ukrajinu, pretože som tam mala služobnú cestu. Potom som rozmýšľala, či sa vrátiť, ale práve vtedy začalo Rusko aktívne útočiť na infraštruktúru na celej Ukrajine a uvedomili sme si, že situácia je stále nebezpečná, pretože potom nasledovala veľmi ťažká zima s výpadkami prúdu.

Situácia na Ukrajine je stále nepredvídateľná a pre môjho syna chcem bezpečné detstvo bez vojnovej traumy. Preto sú všetci radi, že sme v bezpečí.

Vojna veľmi mení vedomie a potom začnete chápať, že najdôležitejšie veci v živote nie sú v skutočnosti veci. Áno, som tu sama so synom, ale vždy mu hovorím, že sme tím a máme šťastie, že sme spolu v zdraví a v bezpečí. Preto som vďačná za každý deň a za zdravého syna.

Od ruskej invázie uplynuli dva roky. Zmenil sa podľa vášho názoru prístup Slovákom k ľuďom, ktorí museli utiecť pred vojnou?

Mala som veľké šťastie, že som sa obklopila inteligentnými Slovákmi, ktorí sa pre mňa stali skvelými priateľmi a od začiatku sa ich postoj nezmenil ani ku mne, ani k Ukrajine. V tejto ťažkej dobe informačnej vojny a propagandy majú vždy kritické myslenie a rozumejú celej situácii.

Ale z vlastnej skúsenosti poviem, že prvýkrát v živote som sa stretla s diskrimináciou pre svoj pôvod, hoci som ja ani moja krajina nič zlé nespravila.

Na Slovensku som oficiálne, platím tu dane. Som hrdá na to, že som Ukrajinka a som hrdá na svoju krajinu a našich vojakov, ktorí napriek všetkým prekážkam naďalej hrdinsky chránia svoj ľud, deti, svoju krajinu, bránia demokraciu a mier v Európe.

V čom je život na Slovensku iný ako je život na Ukrajine?

Ťažko sa hovorí o celom Slovensku, pretože aj každé mesto môže mať iný spôsob života. Ale ako všetky krajiny, aj my máme spoločné aj rozdielne znaky. Pre mňa tu úplne inak funguje medicínsky systém a rôzne byrokratické procesy, ktoré sú pre mňa niekedy dosť náročné. Ale chápem, že každá krajina má svoj systém a rešpektujem všetky pravidlá každej krajiny.

Myslím, že sa vás pýta veľa ľudí, či sa chcete vrátiť na Ukrajinu. Chcete?

Ukrajina je môj domov a vždy chcem ísť domov. Po začatí totálnej ruskej invázie na Ukrajinu bolo veľmi ťažké zmieriť sa s tým, že sme nemohli nič plánovať a nevedeli sme, kedy bude bezpečný návrat na Ukrajinu. Je ťažké žiť v neznámom, no zároveň treba prijať situáciu a žiť daný okamih.

Čo vám tu pripomína domov?

Moji starí rodičia žili na Ukrajine v Karpatoch v dedine mestského typu Verchovyna a ako dieťa som tam trávila všetky prázdniny, takže mi teraz život v Liptovskom Hrádku, medzi horami, pripomína všetky tie príjemné chvíle môjho detstva. A som veľmi rada, že môj syn môže mať aktívne detstvo uprostred krásnej prírody.